Stále hľadáte?

Máte pocit, že to čo sa deje okolo vás sa deje tak trošku mimo vás?
Máte pocit, že v hlave máte spleť myšlienok, názorov a informácií a nedarí sa vám to "klbko" rozpliesť?
Každý deň pociťujete rôzne pocity a neviete odkiaľ pramenia a prečo ich vlastne cítite?
Máte pocit, že už nič necítite?
Každú chvíľu sa vám zobrazia ponuky na rôzne kurzy, workshopy, prednášky, stretnutia a veľmi chcete ísť, avšak neviete si vybrať?
Trápite sa, máte pocit únavy, nedá sa vám zaspať, prepadáva vás nervozita, podráždenosť, nespokojnosť ?
Pocit radosti a uvoľnenosti neprichádza ani vtedy, ak si urobíte radosť. Nie je to ono.

Ak ste sa v týchto slovách našli, tak len vedzte, že nie ste sama. Je to „normálne“. Preto v uvodzovkách, pretože tento stav je, bohužiaľ, dnes bežný a nie ste sama. Je to „normálne“ pre dnešný svet, avšak nie je to normálne pre nás.

Sama som týmto prešla a hľadala som „to čo mi pomôže“. Vyskúšala som rôzne možnosti, kurzy a workshopy. Každý mi niečo dal avšak ja  som nebola schopná využiť ich potenciál naplno, pretože som nevedela, čo potrebujem. V hlave mi neustále behali myšlienky, názory, informácie avšak neprinášali odpovede, len ma dookola utvrdzovali v tom, že musím ďalej hľadať. Ale čo mám hľadať? Nevedela som presne identifikovať a pomenovať, čo ma trápi a teda som ani nevedela, čo mi pomôže. A tak som hľadala a skúšala. Lenže investované peniaze a čas nepriniesli želaný výsledok, a to úľavu. Len som sa stretávala s ľuďmi, ktorí rovnako hľadali odpovede a nemali jasno. Pocit spolupatričnosti bol síce príjemný a povzbudzujúci, avšak nedával odpovede na moje otázky.

Pomaly som prichádzala na to, že  som zvolila nevhodný prístup. Uvedomila som si, že ma niečo blokuje. Veľmi dlho mi trvalo než som si priznala, že ma blokuje moje "klbko v hlave", teda ja sama. Začala som rozpletať moje „klbko v hlave“. Postupne ako cibuľu som išla vrstvu po vrstve. Trápila som sa, viac to nešlo ako išlo.  A viete čo bolo jedno z prvých mojich uvedomení v tomto procese? Že to nepôjde tak rýchlo ako chcem a ani naraz, že je to proces, ktorý chce čas, trpezlivosť a aj odvahu. V istom momente mi bola ponúknutá pomoc, ktorú som akosi intuitívne prijala. A zrazu celý proces išiel rýchlejšie a hladšie, prichádzali výsledky a aj zmeny v mojom živote. Pomaly sa klbko rozmotávalo a ja som začala viac rozumieť sama sebe, svojim pocitom a myšlienkam. To bola úľava! Avšak trvalo mi viac ako rok než som pochopila, že je pre mňa výhodné dovoliť niekomu aby mi pomohol. Áno, dovoliť niekomu aby mi pomohol. To dovolenie je totiž prejavom rozhodnutia. Ja som sa rozhodla, že potrebujem pomoc a ja som sa rozhodla, že dovolím vybranému človeku aby mi pomohol. A viete, že toto bolo jedno z tých najťažších rozhodnutí?

Prečo toto všetko píšem? Pretože sa veľmi často stretávam so ženami, ktoré si zaplatili kurz, seminár či workshop a nakoniec mi povedali, že im nepriniesli získané informácie ten úžitok, ktorý očakávali. Ten pocit úľavy z vyriešeného problému sa nedostavil. Neprišli žiadne zmeny. Takže automaticky povedali, že to bol zlý kurz, seminár či workshop.

Nuž ja osobne si myslím, že je veľmi vhodné najprv začať rozpletať to „klbko“ myšlienok a emócií a začať pomenovávať všetko čo nás trápi a sužuje. A až potom hľadať pomoc a nástroje, pomocou ktorých dospejeme k želanému výsledku.

Viem, toto ste počuli asi milión krát. Tak kde je problém? Možno práve v tom dovolení si požiadať a prijať pomoc v tom, čo je potrebné spraviť ako prvé. Identifikovať a pomenovať presne to, čo vás trápi, presne ten problém, ktorý vás páli najviac.
​
O tom, ako na to sa dozviete v inom článku.