OSOBNÁ ZNAČKA

Máte pocit, že to čo sa deje okolo vás sa deje tak trošku mimo vás?
Máte pocit, že v hlave máte spleť myšlienok, názorov a informácií a nedarí sa vám to "klbko" rozpliesť?
Každý deň pociťujete rôzne pocity a neviete odkiaľ pramenia a prečo ich vlastne cítite?
Máte pocit, že už nič necítite?
Každú chvíľu sa vám zobrazia ponuky na rôzne kurzy, workshopy, prednášky, stretnutia a veľmi chcete ísť, avšak neviete si vybrať?
Trápite sa, máte pocit únavy, nedá sa vám zaspať, prepadáva vás nervozita, podráždenosť, nespokojnosť ?
Pocit radosti a uvoľnenosti neprichádza ani vtedy, ak si urobíte radosť. Nie je to ono.

Ak ste sa v týchto slovách našli, tak len vedzte, že nie ste sama. Je to „normálne“. Preto v uvodzovkách, pretože tento stav je, bohužiaľ, dnes bežný a nie ste sama. Je to „normálne“ pre dnešný svet, avšak nie je to normálne pre nás.

Sama som týmto prešla a hľadala som „to čo mi pomôže“. Vyskúšala som rôzne možnosti, kurzy a workshopy. Každý mi niečo dal avšak ja  som nebola schopná využiť ich potenciál naplno, pretože som nevedela, čo potrebujem. V hlave mi neustále behali myšlienky, názory, informácie avšak neprinášali odpovede, len ma dookola utvrdzovali v tom, že musím ďalej hľadať. Ale čo mám hľadať? Nevedela som presne identifikovať a pomenovať, čo ma trápi a teda som ani nevedela, čo mi pomôže. A tak som hľadala a skúšala. Lenže investované peniaze a čas nepriniesli želaný výsledok, a to úľavu. Len som sa stretávala s ľuďmi, ktorí rovnako hľadali odpovede a nemali jasno. Pocit spolupatričnosti bol síce príjemný a povzbudzujúci, avšak nedával odpovede na moje otázky.

Pomaly som prichádzala na to, že  som zvolila nevhodný prístup. Uvedomila som si, že ma niečo blokuje. Veľmi dlho mi trvalo než som si priznala, že ma blokuje moje "klbko v hlave", teda ja sama. Začala som rozpletať moje „klbko v hlave“. Postupne ako cibuľu som išla vrstvu po vrstve. Trápila som sa, viac to nešlo ako išlo.  A viete čo bolo jedno z prvých mojich uvedomení v tomto procese? Že to nepôjde tak rýchlo ako chcem a ani naraz, že je to proces, ktorý chce čas, trpezlivosť a aj odvahu. V istom momente mi bola ponúknutá pomoc, ktorú som akosi intuitívne prijala. A zrazu celý proces išiel rýchlejšie a hladšie, prichádzali výsledky a aj zmeny v mojom živote. Pomaly sa klbko rozmotávalo a ja som začala viac rozumieť sama sebe, svojim pocitom a myšlienkam. To bola úľava! Avšak trvalo mi viac ako rok než som pochopila, že je pre mňa výhodné dovoliť niekomu aby mi pomohol. Áno, dovoliť niekomu aby mi pomohol. To dovolenie je totiž prejavom rozhodnutia. Ja som sa rozhodla, že potrebujem pomoc a ja som sa rozhodla, že dovolím vybranému človeku aby mi pomohol. A viete, že toto bolo jedno z tých najťažších rozhodnutí?

Prečo toto všetko píšem? Pretože sa veľmi často stretávam so ženami, ktoré si zaplatili kurz, seminár či workshop a nakoniec mi povedali, že im nepriniesli získané informácie ten úžitok, ktorý očakávali. Ten pocit úľavy z vyriešeného problému sa nedostavil. Neprišli žiadne zmeny. Takže automaticky povedali, že to bol zlý kurz, seminár či workshop.

Nuž ja osobne si myslím, že je veľmi vhodné najprv začať rozpletať to „klbko“ myšlienok a emócií a začať pomenovávať všetko čo nás trápi a sužuje. A až potom hľadať pomoc a nástroje, pomocou ktorých dospejeme k želanému výsledku.

Viem, toto ste počuli asi milión krát. Tak kde je problém? Možno práve v tom dovolení si požiadať a prijať pomoc v tom, čo je potrebné spraviť ako prvé. Identifikovať a pomenovať presne to, čo vás trápi, presne ten problém, ktorý vás páli najviac.
​
O tom, ako na to sa dozviete v inom článku.

Človek sa naplno prejaví až keď si zmeria svoje sily s prekážkou. Antoine de Saint-Exupéry

Žvotná cesta je vždy plná prekážok, výmoľov a zastavení. Niekedy prekonávame prekážky ľahko, inokedy nám stačí malý oddych a veci sa pohnú. Sú však aj situácie, kedy máme pocit, že nám sily nestačia, že ani mesačná  dovolenka nám neprinesie úľavu. Máme pocit, že život sa na nás „valí“ a my nemáme šancu s tým niečo spraviť. Nie je to celkom tak. Aj v momente, kedy nevieme ovplyvniť dianie, nevieme zastaviť valiace sa problémy a situácie, vieme urobiť určité kroky, ktoré nám pomôžu veci prijať a zaujať k nim taký postoj, ktorý bude pre nás pomocou.

Koučing prináša práve možnosť pozrieť sa na svoj život, situácie v našom živote z iného uhla pohľadu. Akonáhle sme schopní zmeniť náš pohľad a naše vnímanie toho čo sa deje, sme schopní zaujať aj iný postoj než obvykle.

Koučing je forma rozhovoru, kde vy hovoríte o tom, čo chcete zmeniť, čo by ste chceli dosiahnuť, kde cítite, že potrebujete uchopiť veci do vlastných rúk. Kouč je súčasťou tohto rozhovoru a kladie vám otázky, ktorých cieľom je nájsť vo vás odpovede, ktoré hľadáte. Kouč neposudzuje, neporovnáva, neradí. Počúva vás a pýta sa.

Cieľom je dosiahnuť vyjasnenie, pochopenie, aha momenty, uvedomenie si seba vs situácia, ktorú práve riešite. Tým, že si začneme uvedomovať seba, svoje postoje, názory, skúsenosti, činy, sme schopní ich meniť, podporiť a rozvíjať. Je to vlastne jednoduché:

Ale veď to dokážem aj sám, poviete si. Prax však ukazuje, že nie je to tak jednoduché, ako si myslíme. Pretože akonáhle prídeme k témam, ktoré nechceme riešiť, sú nám nepríjemné alebo máme pocit, že v nich nevyhrávame, tak našou prirozdenou reakciou je ich zavrieť a zatlačiť. Kouč je schopný previesť klienta aj takýmito témami, pomôže mu uvidieť v týchto témach kladné momenty a doviesť ho k posúvajúcim uvedomeniam. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo mnohí športovci, manažeri a úspešní ľudia využívajú koučing.

​Dovoliť si prebrať sa vlastnými myšlienkami, získať nadhľad či úplne iný uhol pohľadu a vytvoriť si vlastný plán na ďalší postup je v dnešnej dobe výkonu veľká výhoda a možnosť, ako zabrániť neželaným následkom stresu.

Starostlivosť o profesné vzťahy a budovanie vzťahov  je činnosť, ktorú robíme všetci vlastne celý deň. Je to proces, ktorý nám napomáha v každodennej práci a je to aj cesta, ako si budovať kariéru do budúcnosti. Bežnou skúsenosťou však je, že aj mnohoročné vzťahy z práce skončia, akonáhle zmeníme prácu a odídeme do inej firmy.  A hoci sme tých ľudí „poznali“ dlhý čas, jediná spoločná téma bola práca, firma a vzťahy vo firme.  V konečnom dôsledku zistíme, že sme tých ľudí vlastne ani nepoznali. Nehovorím o tom, že vieme, kto je ženatý a kto sa rozvádza. Rozhovory pri rannej káve sú dôležité avšak nejdú do hĺbky a nie je možné počas nich zažiť človeka a širokospektrálnosť jeho prejavu a postojov.  Obávam sa, že ani teambuildingy nenahradia kvalitný networking, pretože opäť tu ľudia hrajú určitú rolu zo strachu, aby kolegovia, a šéfovia, neuvideli ich nedokonalosti. Ale to je iná téma.

V našom pracovnom živote hrajú významnú úlohu tri okruhy ľudí či vzťahov – operatívny, osobný a strategický.

Operatívny okruh ľudí nám pomáha zvládať každodenné pracovné úlohy . Venujeme mu presne toľko času, koľko sme v práci, na stretnutiach či v projektových tímoch. 
Osobný okruh tvoria tie vzťahy, ktoré prispievajú k rozvoju a rozširovaniu našich skúseností a znalostí napríklad tým, že nás volajú do realizačných tímov iných projektov ako konzultantov či dobrovoľníkov.  Naše investície do jeho budovania môžu byť vyššie, pretože nás takáto ponuka vytrhne z každodennej rutiny a venujeme jej extra čas a námahu. 

​A nakoniec je to strategický okruh vzťahov. Tieto vzťahy, kontaky, pochádzajú vo väčšine z iných oblastí, iných firiem alebo sú to členovia vedenia. Ich úloha spočíva v tom, že nám pomáhajú rozvíjať náš celkový pohľad na našu kariéru a na jej rozvoj. Pomáhajú nám predávať naše myšlienky, získavať informácie a zdroje z iných odvetví a odborov, a ktoré vieme použiť v budúcnosti. Sú to vlastne vzťahy, ktoré vieme využiť pri zmene práce, zmene kariérneho zamerania, pri internom kariérnom raste. Tento okruh si však vyžaduje čas a investície formou aktivít do jeho budovania a to aj za cenu obetovania svojho voľného času. 

Prieskumy ukazujú, že budovanie strategického okruhu je zložité pre väčšinu ľudí. A pre ženy obvzlášť. Má to tri dôvody:

Princíp „podobné sa priťahuje“ hovorí o tom, že sme priťahovaní k ľuďom pracujúcim v podobnom odvetví, na podobnej pozícii s podobnými skúsenosťami.  Nadväzovanie takýchto kontaktov a vzťahov je omnoho jednoduchšie .  Ak sú ženy na vysokých riadiacich postoch, tak vo väščine prípadov pracujú v mužskom kolektíve a aj pri iných príležitostiach sa stretajú  skôr s mužmi než ženami. A tak musia vynaložiť viac úsilia pri budovaní vzťahov. A predstavte si človeka, ktorý je na výkonnej pozícii a má snahu si budovať strategické vzťahy naprieč funkčnými a hierarchickými pozíciami vo firme. Pridajte k tomu fakt, že sa jedná o ženu. To je fakt ťažké.

Ak sa pozrieme na naše pracové vzťahy, tak môže sa stať, že niektoré prerástli do vzťahov kamarátskych a stretávame sa s nimi aj mimo práce. Dokonca tieto vzťahy pretrvajú aj vtedy, ak sa naše pracovné cesty rozídu.  Veľa mužov hovorí, že majú takého presahujúce vzťahy a udržiavajú ich prostredníctvom spoločných záujmov ako šport alebo zábava. Ženy sú však naklonené mať takéto vzťahy rozdelené na pracovné a súkromné. Nie až tak často udržiavajú vzťahy z bývalých prác dlhodobo. Tým, že už nepracujú spolu ich vlastne rozdielnosť pracovných oblastí  rozdelí. Pre ženy je náročné udržiavať takého vzťahy vzhľadom na všetky ostatné role, ktoré plnia. Nakoniec aj spoločnosť je ešte stále viac naklonená tomu, že muž má viac profesných vzťahov než žena. Koľko žien profesionálok vidíme na pracovných obedoch či stretnutiach managementu firmy alebo pri získavaní významného veľkého medzinárodného klienta?

Posledným dôvodom je aj schopnosť použiť tieto vzťahy pre rozvoj kariéry.  Tým, že muži majú viac vybudované všetky tri okruhy, tak ich možnosť posunu a rastu je väčšia. Jednoducho ak manager hľadá kariérny postup, tak vie, že môže zavolať členovi predstavenstva z firmy XY, pretože spolu zabehli maratón. Aká je realita ak sa jedná o ženu?
​
Výsledkom vlastne je, že networking je veľmi dôležitý aj pre ženy.  Ženy by ho mali zaradiť do svojich priorít a aktívne ho aj realizovať.  Venovať mu svoj čas, investovať do tvorby profesionálnych vzťahov a ukázať svoje kvality. Sila takýchto vzťahov môže totižto priniesť svoje ovocie a podporu presne vtedy, keď to budeme potrebovať.
Zdroj: www.herminiaibarra.com
Zdroj foto: pexels, rawpixel

Každý z nás má viac ako jednu identitu - sme obrazom zloženým z viacerých menších obrázkov. A jedným z tých obrázkov je aj pracovná identita.
​ 
Pracovná identita je ako sa my vidíme v našich profesionálnych roliach, čo hovoríme o sebe a o svojich schopnostiach iným a ako žijeme svoj pracovný život.
​
Väščinou sa naša pracovná identita mení a rozvíja kontinuálne a prirodzene tak, ako sa rozvíja firma či prostrednie,  v ktorom pracujeme.  Tento proces si ani nemusíme uvedomiť. Až zrazu nastane moment, kedy si uvedomíme, že chceme veci inak, že nám táto cesta nevyhovuje,  a že chceme veľkú, zásadnú zmenu.  Zamýšľame sa  nad tým, kým sme sa stali v práci, analyzujeme svoje úspechy a neúspechy, hľadáme odpovede na mnohé iné otázky a porovnávame sa s inými. Vo výsledku však tieto úvahy vedú k tomu, že sa zasekneme v určitom bode, nevieme sa ďalej pohnúť a stúpa naša nespokojnosť.

Richard Pascale napísal vo svojej knihe Surfing the Edge of Chaos: „Dospelí sa budú  pravdepodobne správať podľa nového spôsobu myslenia, než aby si mysleli, že sa dostanú do nového spôsobu konania.“  To znamená, že sa budeme bez zmeny našej identity vystavovať novým skúsenostiam, kontaktom a možnostiam . A potom sa budeme čudovať, že veci nefungujú.

Určite existuje veľa stratégií, metód a spôsobov, ako pracovať na sebe a predísť sklamaniam a neúspechom.  Profesorka Herminia Ibarra vyskúmala, že proces takejto zmeny vyžaduje čas, odvahu skúšať a experimentovať a neustále prispôsobovať svoje čiastkové ciele a kroky. Podľa nej je potrebné vykonať aktivity aby sme boli schopní podporiť úspešnú zmenu.

Cieľom je vyskúšať si zmeny v praxi a v malom. Tým si vytvoríme priestor a možnosť získať  potrebné skúsenosti na to, aby sme vedeli meniť a prispôsobovať nami stanovené ciele a plány. Len tak sa dopracujeme k tomu, že rozhodnutie o vážnej zmene bude založené na reálnych očakávaniach.
Zdroj: Herminia Ibarra, Working Identity, Havard business press

​Na túto tému je napísaných veľmi veľa kníh, blogov, existuje veľmi veľa kurzov a workshopov. Niektoré knihy som sama čítala, absolvovala som pár kurzov a na pár workshopoch som aj čo to povedala ako lektor.  A aj vďaka týmto možnostiam a skúsenostiam som sa stala tým, kým som. Slovným vyjadrením „kým som“ som nechcela povedať  čo robím, ale akým človekom som sa stala.

​Zmeniť svoju kariéru nie je iba o tom zmeniť prácu, zameranie či spôsob práce.  Zmeniť kariéru znamená najprv zmeniť seba ako človeka. Znamená to stať sa niekým iným, než doteraz som bola či bol. A o čom hovorím?

Iste ste čítali príbehy úspešných ľudí, ktorí hovoria o všetkom, čím si museli prejsť než dosiahli úspech, peniaze a postavenie. Čo všetko preto urobili, čo všetko obetovali a čo získali. A ak ste čítali tieto príbehy so záujmom sa inšpirovať, tak v niektorých ste našli aj zmienku o tom, akou vnútornou zmenou tento človek prešiel.  Ako sa z neho stal iný človek s iným názorom a postojom než bol pred zmenou.  A, že práve táto osobnostná  zmena  mu priniesla to, čo hľadal.  Čo vlastne takáto osobnostná zmena znamená?

Znamená to, že skôr než sa pustíte do zmeny kariéry, a teda celého vašeho života,  je vhodné si najprv položiť otázky typu: „Akým človekom sa chcem stať?  Akým človekom som vždy túžila/túžil byť? Aké vlastnosti chcem získať? Aký postoj k životu chcem mať?“ Zodpovedaním na tieto otázky dostaneme „súradnice nášho cieľa“.  A potom je už jednoduchšie nájsť cestu a spôsob ako sa tam dostať.  

​Zmena práce, či celej kariéry, je len jedným z prostriedkov  ako v realite získať skúsenosti a vedomosti, na základe ktorých meníme svoje názory, vnímanie a postoje.  Tým, že skúšame nové veci, konfrontujeme sa s našimi úspechmi a neúspechmi,  získavame o sebe viac informácií. Zisťujeme, čo chceme a čo nechceme.  Tým, že neustále vychádzame z vlastnej komfortnej zóny čelíme sebe, vlastným pocitom, reakciách okolia. Učíme sa, padáme a vstávame. Začíname myslieť inak, konať inak. Naše okolie si všíma zmenu a dostávame k nej spätnú väzbu.  Robíme rozhodnutia, ktoré by sme nikdy neurobili, ak by sme sa nerozhodli pre naše nové ja.  A všetky tieto kroky vedú k neustálym zmenám. A  na základe týchto zmien sa stávame iným človekom.  Tým, ktorým sme chceli byť. 

​Vnímanie ženy a muža sú rozdielne. Toto asi už všetci vedia. Avšak ako sa táto rozdielnosť premieta napr. v budovaní kariéry? Nemusím sa rozpisovať o tom, že muž je viac zameraný na výsledok, poháňa ho prirozdená túžba víťaziť a uspieť. Žena je viac emocionálna, kreatívna a prispôsobivá, poháňa ju skôr túžba tvoriť a rozvíjať.  Takže muž vníma budovanie kariéry skôr ako priamu cestu nahor, niečo ako rebrík a žena skôr ako preliezačku, pomocou ktorej vie zliezť aj nižšie aby potom mohla prejsť na tú časť preliezačky, ktorá vedie smerom nahor.  Čo to znamená?  Muž viac bojuje, taktizuje, nechce opustiť vytýčený smer, je ako vystrelený šíp.  Výsledkom má byť výhra a uznanie. Žena buduje, tvorí, občas uhýňa z cesty aby našla možno lepšiu cestu, je ako voda. Výsledkom jej kariéry je sebarealizácia, naplnenie, rovnováha.  

​A tieto rozdielnosti sa výrazne podieľajú na tom, akým spôsobom pristupuje muž a žena k zmene pracovného zamerania.  Veľa prístupov a návodov je však určených pre mužov. Stanov si čo chceš, vyber si nástroj ako to dosiahneš a urob akčné kroky. V krátkosti zhrnutá podstata toho, čo som sama zažila a skúsila. Pre niektoré ženy je však tento spôsob nepoužiteľný. Potýkajú sa s tým, že nevedia ktorým smerom chcú ísť ďalej, ktorá možnosť je pre nich najlepšia.  Potrebujú viac času a pochopenia pre mnohé vplyvy, ktoré berú do úvahy pri svojom rozhodovaní.   Akčný model tu stráca svoje čaro a je nefunkčný.  Nie je v ňom priestor pre emócie a ich spracovanie a vôbec nepočíta s variantou, že zmien na ceste veľkej zmeny by mohlo byť aj viac.
​
Preto si myslím, že prístup skúšania a testovania malých zmien priamo v realite a uvedomenie si, že je potrebné „dať si čas“  je spôsob, ako by mohli byť ženy úspešnejšie  v  zrealizovaní zmeny kariéry.  Rozdelenie túžby po zmene na menšie časti, nájdenie možností realizácie jednotlivých častí a výber najprijateľnejšej možnosti  je v krátkosti proces, ktorým mnohé ženy prechádzajú aj samé. Nadobudnuté skúsenosti ovplyvňujú každý ďalší krok a umožňujú korekciu priamo v procese realizácie. Tento spôsob je založený na kruhu, v ktorom sa opakujú určité kroky:

Vykonanie každého kroku je vlastne zmena.  Samotná realizácia nás posúva v tomto kruhu a tým, že reálne  absolvujeme tých kruhov viac, tak aj získavame viac. Viac skúseností, vedomostí, zážitkov, nových kontaktov a zručností. A tým meníme seba.  A toto je vlastne zmysel a pointa celej zmeny kariéry. Tu nejde o zmenu práce, zamerania či činnosti. Ide o zmenu seba ako človeka, spoznanie koľko osobností v sebe máme, kým vlastne chceme byť a akým človekom sa chceme stať. Kariéra či práca sú len cesty ako sa tam dostať.
​

​Mnoho žien rieši zásadnú otázku a tou je zmena pracovného zamerania.  Za týmto slovným spojením stoja mnohé vyjadrenia či myšlienky:

• Táto práca ma nebaví, ubíja ma, ale neviem čo iné by som robila. A peniaze potrebujem.
• Neznášam túto prácu, nechcem chodiť do tejto budovy. Chcem mať malú čajovňu a piecť domáce koláče ... to by bolo super. Ale kde na to vziať? A uživí ma to?
• Zarábam síce dobre, ale už ma nenapĺňa byť neustále na telefóne a plniť plány niekoho iného. Chcem rozvíjať vlastné plány.
• Nedá sa mi pracovať 8-9 hodín denne. Stíhať zamestnanie, deti a domácnosť.  O ostatných veciach ani nehovorím. Potrebovala by som prácu tak na 4 hodiny denne a aby ma bavila.  Ale čo by to vlastne malo byť?
• Popri robote mám rozbehnutý vlastný projekt, ale nevynáša tak veľa, aby som si mohla dovoliť pustiť zamestnanie.  Moje zamestnanie ma už len vyťažuje, radosť mi prináša môj projekt, ale nemám na neho čas. Peniaze však prichádzajú zo zamestnania a nie z môjho projektu.
• Chcem pracovať vtedy kedy chcem, môžem, kedy mám chuť a inšpiráciu. Chcem mať voľnosť a nie byť zavretá 8,5 hodiny v kancelárii.

​Našli ste sa? Zmena zamestnania, pracovného zamerania či spôsobu práce je témou pre mnohé z nás. A prečo vlastne nastane táto potreba? Jednoducho preto, že dospejeme, dozrieme, do určitého štádia nášho rozvoja a naše vlastné skúsenosti a postoje prestanú korešpondovať s tým, čo reálne robíme. Jedného dňa nám to „docvakne“ a my vieme,  že chceme fungovať inak.  Rozhodli sme sa a ideme na to, chceme spraviť zmenu. Chceme odísť z práce, chceme pracovať na svojom vlastnom projekte, chceme pomáhať v útulku či detskom domove, piecť chlieb, vyrábať kytice alebo maľovať obrazy. Naše vlastné chcenie nás ženie a my sa už aj vidíme v cieli.
 Lenže niečo nás drží späť, niečo nám bráni v napredovaní. Sú to zabehnuté koľaje. Rokmi sa stali hlbokými a pevnými a nedá sa z nich len tak ľahko vystúpiť.  Rodina, deti, hypotéka, dovolenka, domácnosť, účty, vlastné postoje, okolie a jeho vplyv na nás, vytvárajú prekážky, ktoré je potrebné prekonať.

Tak ako zrealizovať zmenu, po ktorej  túžime?
​
Možno je dobré si hneď na začiatok uvedomiť, že zmena pracovného zamerania vyžaduje určitý čas.  Podľa prieskumov prof. Herminie Ibarra trvá tento proces priemerne 5 rokov.  Ak ste sa zľakli alebo sa vám ani nechce veriť, že tak dlho tento proces trvá, nevadí.  Aj toto je súčasťou premeny. Zmena myslenia, prijatie tých skutočnosti, o ktorých sme doteraz nevedeli a prispôsobenie sa aktuálnej situácii je v rovnakom balíku spolu s naším snom.

Tým, že testujeme realitu, skúšame nové postupy a princípy, učíme sa meniť naše myslenie, tým meníme seba a spoznávame svoje vlastné hranice a limity. Objavujeme nové možnosti a tie nás smerujú ďalej. Rýchlosť procesu zmeny je čiastočne podmienená našou ochotou vzdať sa tej časti vlastného ja, ktorá reprezentovala staré vzorce, postoje a starý spôsob vnímania života. Ak sa tejto časti vzdáme, uvolníme miesto novým poznatkom a postojom. Táto časť procesu môže byť bolestivá, pretože veľa krát nesie zo sebou aj stratu vzťahov a kamarátstiev.
Ďalej je dôležité zamerať sa na prepracovanie zastaralých predpokladov a vlastných rozhodovacích princípov, ktoré stále upravujú náš profesionálny, ale aj osobný, život.  Stáva sa, že vzorec  - hľadanie skutočnej idenity, našich talentov, identifikácia cieľov a preferencií -  nie je vždy dostatočný.  Je to totiž konvenčná cesta postavená na tom, že ak je naša skutočná identita vo vnútri, hlboko v nás, tak len vhľad  do vnútra môže viesť k správnym krokom k lepšej kariére.  Nie vždy je však tento krok vedúci k akcii, teda k tomu, že aj reálne niečo urobíme, zrealizujeme. To znamená, že máme síce všetko napísané a identifikované, ale keďže neurobíme žiadnu akciu, tak nevieme povedať, či nám nové myšlienky fungujú alebo nie.  A tu prichádza pocit sklamania a nedôvery v seba samého a veľa krát aj návrat ku „doteraz ako tak“ fungujúcemu spôsobu života.
Je tu však aj menej konvenčný spôsob uskutočnenia zmeny.  Je postavený na našej ochote skúšať  robiť nové veci, ktoré v našom živote doteraz neboli. Skúšanie nového nám prináša praktickú skúsenosť a interakciu s tým, čo vieme (vedomosti a skúsenosti), po čom túžime (naše sny), s novými ľuďmi (získavanie nových vzťahov a názorov) a s realitou zmeneného života (hoci len jeho malej časti). To znamená, že investujeme určitý čas a energiu do jednej malej zmeny (vyskúšame upiecť náš chlieb a pôjdeme ho predviesť na lokálny farmársky trh alebo reálne začneme chodiť napr. v sobotu od tretej do piatej do útulku pomáhať ako dobrovoľník avšak stále pracujeme v aktuálnom zamestnaní pre peniaze) a vyhodnotíme jej účinok na náš život.  Takýmito pokusmi a zmenami reálne zisťujeme čoho sme schopní, čo vieme poskytnúť, čo sme ochotní obetovať a vyskúšame si, čo tieto kroky s nami robia. Ako sa meníme, ako meníme vlastné postoje a vlastne možno aj pôvodné ciele. Objavujeme tie časti vlastného ja, o ktorých sme doteraz nevedli. Objavujeme sami seba.
​
Nakoniec všetky dobré príbehy závisia od zlomových momentov a dramatických chvíľ,  kedy miznú oblaky a pravda vyjde najavo.
Zdroj: Working Identity, Heminia Ibarra, Harvard Business Press

Keď sa spraví uzol na šnúrke na topánke, tak sa spravidla spraví na takom mieste, že nie je možné šnúrky potiahnuť a pevnejšie zaviazať topánku. Jednoducho uzol zabrzdí pohyb šnúrky. V ten moment máme dve možnosti riešenia - rozviazať uzol alebo vymeniť topánky. Jednoduché však?
A čo ak sa spraví uzol vo vašom živote? Ranná hádka s partnerom, nedorozumenie so šéfom v práci, zlé zdravotné výsledky, neustála migréna či permanentný pocit tlaku a nespokojnosti... Toto všetko sa deje denne, a keďže nie je čas doriešiť vziknuté situácie, tak ich prehliadame a ťaháme "šnúrky" stále silnejšie a silnejšie. Až jedného dňa stratíme nezaviazanú topánku. Je jedno, čo sa skrýva za tou "topánkou". Môže to byť manželstvo, práca, peniaze, zdravie, rodičia, vzťahy, deti, človek sám.
A v momentoch zlomu plných rôznych pocitov sa začíname pýtať: "Čo sa to stalo?, Prečo sa mi to deje? Kto je za toto všetko zodpovedný? A čo mám s tým teraz ja urobiť?" Možno je doba taká rýchla a my sme tak otupení touto rýchlosťou, že potrebujeme vážne situácie na to, aby nás zobudili, prebrali z honby za niečím... sami vlastne nevieme za čím. Lenže niekedy sú následky nezvratné. A ako tomu zabrániť? Mylsím si, že neexistuje všeobecné riešenie. Existuje je len vôľa jednotlivca, ktorá dokáže veci zmeniť.
Možno stačí si začať uvedomovať, kedy sa začne robiť ten uzol. Malý uzlík, ktorý nabaľuje na seba ďalší a ďalší. Rozmotať malý, jednoduchý, uzlík je omnoho ľahšie ako rozmotať už veľký a pevne utiahnutý. Možno stačí si ráno venovať minútu navyše a povedať niekomu, že ho máme radi aj napriek tomu, že sme sa práve pohádali. Možno si stačí len priznať, že naozaj viac nevládzeme a potrebujeme pomoc. Možno stačí sa pozrieť na seba do zrkadla a povedať si, že sa máme radi takí akí sme, unavení, otupení, nahnevaní, s vráskami či šedinami. A, že je nám to vlastne jedno, pretože každý jeden z nás je ten, kto rozhodne ako sa bude dnes citiť. 
A už len týmto rozhodnutím zabránite tvoreniu uzlíkov vo vašom živote.
A možno stačí nečítať noviny pri rannej káve a len nechať voľne plynúť vlastné myšlienky. Voľnosť totiž netvorí uzlíky...

"Život človeka je to, čo z neho robia jeho myšlienky“   Marcus Aurelius
 
Možno poznáte ten pocit keď vám ide hlavu „rozhodiť“, myšlienky vám behajú v hlave ako formule na okruhu a každá je z iného súdka.  A vy máte pocit, že nič nestíhate, máte stále celý zoznam úloh, ktoré je treba spraviť, a vlastne nemáte na nič poriadne čas. Unikajú vám situácie, ľudia a vaše pocity sú ako sopka, vybuchnú keď to najmenej potrebujete. A to ani nehovorím o očakávaniach vášho partnera/manžela, vašich detí, rodičov, priateľov, šéfa atď. A vy sa len naháňate a výsledok? Fomule v hlave jazdia stále rýchlejšie, vaša únava a nespokojnosť presahujú výšku Mount Everestu.  Nuž a keď si už ukradnete niekde svojich 15 minút a začnete na nete hľadať ako si pomôcť zistíte, že tých nástrojov a možností je milión a všetky vyžadujú čas. Čas venovaný sebe. Kde ho vziať?  Predávajú ho niekde?

Poznám to, som rovnako ako vy matka, partnerka, domáca pani, dcéra a pod. A deň má stále len 24 hod. Tak čo s tým? Už dlhšie som zatláčala v sebe pocit, že za ten chaos v mojej hlave som akosi zodpovedná ja sama. Toto poznanie sa tlačilo von a ja som si to veľmi dlho nechcela pripustiť.  Verte mi, že toto bol jeden z najdlhších a najtvrdších bojov, akými som si prešla. Vo výsledku som si uvedomila, že šéfom riadenia formúl na okruhu som ja. Ja som to riadiace centrum, ktoré púšťa fomule na okruh a určuje ich množstvo a rýchlosť. V preklade, ja rozhodujem aké myšlienky, koľko a ako rýchlo sa budú pohybovať v mojej hlave.  Keď mi toto „docvaklo“, nastalo uvoľnenie.  Z mojej skúsenosti viem, že mnohé z vás tento pocit majú a potláčajú ho. Chápem vás, avšak až moja vlastná skúsenosť mi ukázala, že toto nebolo správne riešenie.  A teda aká je realizácia v tom každodennom strese? Nuž celkom jednoduchá. Stačí sa opýtať ráno pri umývani zubov alebo pri obliekaní sa, že ako sa chcem dnes citíť. Hoci som unavená a bodlo by ešte aspoň 100 hodín spánku, vonku prší, dieťa sa ma už tretí krát pýta, že si naozaj nemože dať do školy tie nové sandálky a manžel práve zavrčal niečo o tom, že nemá žiadnu košelu a kde má do pekla tie kľúče. Aj napriek tomuto všetkému sa opýtam sama seba ako sa chcem cíiť. Nasrato, nervózne, nespokojne  a tým prispieť ku gradovaniu tejto nepríjemnej situácie alebo príjemne, v pohode, zmierlivo, a teda túto situáciu nehrotiť.  Ja si môžem vybrať. 
Ak si vyberiete, že sa necháte neriadene voziť formulou a budete nervózna a podráždená, tak výsledkom bude, že všetci odídu z domu v zlej nálade, váš pocit nestíhania sa len vygraduje, budete sa mračiť, vypijete viac kávy ako obvykle, obed bude o ničom a celý deň sa ponesie v pochmúrnej nálade.  Výsledok bude, že veci sa nikam nepohnú, vaše telo bude stuhnuté, vrásky hlbšie a pocit nespokojnosti vzrastie. A vy si opäť poviete, že váš život nestojí za nič.
Ak si vyberiete odpoveď, že sa chcete cítiť lepšie, príjemne a viac v pohode, tak dáte signál tým formuliam, že majú spomaliť.  A hoci pršať neprestane, dieťa pôjde do školy obuté inak ako chcelo a váš manžel si tie kľúče nájde sám (je dospelý a on si ich včera večer niekam dal), vaše reakcie budú menej ostré, váš tón hlasu bude menej podráždený čo prispeje k tomu, že z domu môžete všetci odísť aspoň v neutrálnej nálade. A to je o dosť lepšie ako stupeň zlá nálada.  A možno nebude menej kávy a obed v kantíne možno nebude na michelinovskú hviezdu, aj tak dosiahnete, že sa budete cítiť uvoľnenejšie a vašu tvár bude zdobiť možno aj mierny úsmev.
Jediná krátka otázka  „Ako sa chcem cítiť?“ a jediná odpoveď na ňu, vám ovplyvní celý deň.  Vy postupom času zistíte, že sa veci pomaly riešia aj samé, že sú ľudia okolo vás zrazu milší , a že vám manžel po dlhej dobe povedal niečo pekné.

Samozrejme je na vás akú odpoveď si vyberiete. Niekedy je priam nutné si vybrať odpoveď „dnes budem nervózna, podráždená a zlá“. A máte na ňu plné právo. Je tu však jeden rozdiel. Je to váš výber a nenechali ste sa vláčiť „formulami“, teda vašimi myšlienkami bez vášho riadenia.  A ak je to váš vedomý výber, tak ste za neho zodpovedná len vy. Nik iný. A teda viete prečo ste sa tako rozhodli. Čo máte za tým, čo potrebujete týmto výberom pre seba urobť. Niekedy len to uvedomenie a prijatie, že som nerózna, podráždená a zlá stačí na to, aby tieto emócie boli vami videné a oni samé odídu. A ak nie, tak vám signalizujú, že je načase niečo spraviť. A keďže ste si ich vedome vybrali tak ste si vybrali možnosť konať a posúvať veci vpred. A veci sa začnú diať.
 
Nech si vyberiete akúkoľvek s tých dvoch odpovedí bude to znamenať, že vy ste sa sami rozhodli. A to je to, čo chcel Marcus Aurelius. Ja som to tak pochopila. A hoci moja úspečnosť nie je 100%, veľmi sa teším, že som schopná si uvedomiť, že hocikedy mám právo sa rozhodnúť ako odpoviem na tú krátku otázku. Nielen ráno.

V momente, keď  ste vyšli zo zamestnania posledný krát je jasné, že budete musieť navštíviť zopár úradov aby ste dostali to, na čo máte právo. Samozrejme to platí aj v iných situáciach, ako ukončenie živnosti a pod., ale zamerajme sa na prípad ukončenia trvalého pracovného pomeru. Úrad práce je jeden z týchto úradov a je vlastne najdôležitejší.  Je to inštitúcia, ktorá by mala plniť  viac funkcií, avšak ja sa chcem zamerať na jednu, a tou je evidencia uchádzačov o zamestnanie.  Pekný názov, že?  Podľa mňa lepší ako registrácia nezamestnaných.
Nuž je to úrad a má rozhodné slovo v celom procese od zaevidovania človeka až po jeho vyradenie z evidencie. Čo to znamená? Je to jednoduché, pretože každý, kto je na Úrade práce evidovaný, musí splniť  a plniť určté podmienky.  A keďže je to Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, môžete sa tam stretnúť s rôznymi ľuďmi, situáciami a samozrejme aj zamestnancami.  Pre človeka, ktorý je na tomto úrade po prvý krát, to môže byť „silné stretnutie“.  Existuje však pár dobrých rád a tipov, ako vybaviť svoje veci rýchlo a bez nepríjemných zážitkov.